new

.

pondelok 17. februára 2014

Poetry...only my poetry

Ak sa zamilujete a niečo píšete v tom obrovskom závane šťastia, vyznieva to klišéovito, sladko, bolia z toho zuby. Obdivujem trebárs Sládkoviča, ktorý vedel skomponovať Marínu, tak, aby to zanechalo niečo vo všetkých generáciách. Potom Vileho Valla (HIM), ktorý vie zašepkať svojej milej svojím zádumčivým hlasom, že miluje jej bielu pokožku, miluje jej ľadový dotyk, miluje každú jednu jej slzu, spôsob, akým márni svoj život a ako zhrešila.

A tu je moja poézia...báseň ZNOVUZRODENIE

V húštine životných trápení,
V súhvezdiach divných znamení.
V plačlivých ruinách sivého popoludnia,
Zvieram srdce v prázdnych dlaniach.

Láska, sťa neprekonateľný cit,
Láska ako jeden z mnoha výrazov slovníka,
Láska ako ťažoba čo ponára ma do temného rybníka,
Láska, sťa pojem, ktorého existencii nemožno uveriť.

Možno každá noc nie je až taká tmavá,
Pretože v jednej svetlo som uzrela.
Ten cit zo zakopaných pohrebísk vstáva,
A ja zrazu viem,  že som ešte neumrela.

Môj človek, v očiach modrých stratený,
V úsmeve, hrejivom, nežnom,  
A zrazu pár, tak neskutočne zladený,
Oslavuje bozkami chvíľu v dni bežnom.

Láska ako  znovuzrodený cit,
Láska ako znamenie radostného života,
Láska sťa sen, ľúbezná mrákota,

Láska, skrz ktorú opäť začínam žiť.



2 komentáre :