new

.

štvrtok, 3. apríla 2014

Prečo od dnes "nosím" len vážnu tvár?

Väčšinu času, keď kráčam po ulici som vážna. Dnes som sa výnimočne usmievala. Svietilo slniečko a seminár z politológie bol nesmierne záživný a vtipný, pretože sme viedli búrlivú diskusiu medzi dvomi tábormi – prodemokrati verzus antidemokrati.
A tak si vykračujem s obchodného centra, prichádzam k tomu priechodu so semaformi s tou pozitívnou zmenou mimiky a zrazu pán vedľa mňa sa na mňa pozrie a povie:
„Slečna, vy sa usmievate, akoby ste vyhrali  desať miliónov!“
Zasmejem sa a odvetím:
„Nie, nevyhrala som,“ v sekundovej úvahe som ešte dodala: „usmievajte sa aj vy!“
A myslela som, ak dá človek dobre mienenú radu, že možno ten život druhému spríjemní, ale kdeže. Pán zrazu spustil:
„Ja sa nemám prečo usmievať! Rok sa nemôžem zamestnať v tomto štáte? Chápete? Rok! Ja som ani voliť nebol, načo pôjdem voliť? Už nikdy nepôjdem voliť! Nemám sa prečo usmievať!“ vravel a mňa teda smiech v okamihu prešiel. Nevedela som, čo na to povedať, skrátka, hocijakým argumentom, by som to mohla len zhoršiť, či pozitívnym, či negatívnym. Asi som dokonalý terč.

Tu sa mi ponúka možnosť osloviť len vyššiu silu. Bodaj by mu Boh zoslal práve dnes nejakú pracovnú pozíciu a ten muž s pesimistickým pohľadom na svet by si uvedomil, ako ma dal dole! Skrátka, nie je mi súdené sa usmievať! Tak odteraz po ulici už len s vážnou tvárou...


2 komentáre :

  1. Ahoj, mohla by si si dat na blog kontaktny e-mail?

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Ďakujem za upozornenie, môj mail: vivien.mihalikova@gmail.com, zaradím ho tiež na blog :)

      Odstrániť